Svetlo sveta som uzrel 5.9.1992 okolo obeda, presnejšie, tuším, o trištvrte na dvanásť. Moje rozmery boli približne
meter a dva a pol druha toho, v čom sa meria hmotnosť. Časom sa lial piesok, sypala voda a ja som starol, oj BOHA!
Prišiel po hračkách čas, naivne som si myslel, pekný. Základná škola zmenila už tento pohľad biedny.
Prišiel čas mučenia – písať, počítať, čítať ma učia, malá násobilka, vybrané slová, v hlave hučia. Časom som spoznal zázračný stroj, počítač opantal rozum môj. Začala sa éra jednotiek a núl nastal vek štúdia, slovami Angličana COOL. Zamenanie, čo chcem robiť, začína sa rysovať, príval informácií je zrazu veľký, kam ich dať?!
Medzičasom prišla novina veľká, na siedmej strane knihy života otvorili sa u mami dvierka, priniesla do rodiny môjho brata, V tom období nastal čas chmúrny, otec odišiel, život začal mi búrny, kráčajúc si ďalej išiel.
Skončila sa škola, začala ďalšia, z oborom pre mňa bola najmilšia, ukázalo sa však, že to nie je také ružové,
prišla reforma, gymnázium sa stalo všeobecné. Do toho riaditeľka: na súťaž nepôjdete, po piatom raze vytočenia, vravím tu dovidenia, tak sa tu majte,
A tak som tu, na strednej priemyselnej škole. Čo sa mi tu páči, sú tie nádherné Martinské hole.
PS:
Zaplietla sa do života mi,
jedno dievča z blond vlasmi,
dúfam že ma nepostihne znova,
tá stará známa teta nočná mora.
…