post

Šprirtus

Nevieš či si Tu Sám či sa niekam podeješ keď umreš,
vidíš divné veci keď si len tak v posteli spíš,
kráčaš tým svetom nepoznaným a vidíš
čomu ťažko uveríš…
 

Bojíš sa ale čo tak sa zamyslieť?!
Treba sa báť?Či len pochopiť….
Život je veľká defka nespravodlivá
ale toto je vysoký level úniku…
Tá predstava nieje moc vábivá,
že doje k viere/vedomia zániku.

Pýtam sa sám seba načo som tu,
rozmýšlam aký to má celé zmysel a viem,
že to neyzstíš aj keby mhh proste čo Ti poviem…
Letíš životom  myslíš že máš vôlu slobodnú,
no pravda je že sa máš dosť k cielu a či kradnú,
Ti tú rýchlosť ako sa k nemu máš dostať…

Zažiť vecí ktoré si ostaný predstaviť nevedia,
ležať,dúmať,vedieť,chápať nieje vždy náskok…
Čím viac vieš želaš si nič nechápať, riedia,
sa pocity medzi zásady… Niet krok, lahko
držať… To čo Ti je vlasné,
ale len to je podstatné….

Myslel že cesta trocha mimo zákon mu pomôže
zitím že nieje to to čo je dobre pretože skratka je moc rýchla,
niet skratiek nestačí vedieť ale chápať…
 
Pozri aj tak prídeš k tomu že neprídeš k ničomu len k poznaniu,
tak načo sa jebať tam?! Presne preto aby si vedel…
Je mi veselo že viem no smutno s tohoto krválu,
čo svet sa volá to láme mi hlavú zopár nedel….

Daj sa do kludu a namáhaj mozog či chceš vôbec vedieť….
Ak si vybral to poznanie vedz že treba byť silný,
mať všetko vysporiadané zo sebou a nie sa srať do niečoho
v čom si po krk, lebo utopíš svojeho a to preca nechceš či hej?!
Nevieš kade a to Ťa sere.. Treba nechať nech to v tebe dozre ako tvrdý chlast
keď ho piješ mladý tak Ťa dojebe… Čím staršie tým jemnejšie a Tým viac vieš ako na to…
Niet univerzálny kľúč každý je jedinečná premenná… Bolo by to veľmi jednoduché…
 

post

Túžba života vedieť kam letieť

Krati sa cesta života, vtáky opúšťajú svoje hniezda, no tie vedia aspoň lietať. Vidia obzor nič viac nieje také dôležité… Trepotať krídlami nezávisle plachtiť, jediný sokol, čo by mohol život skrátiť.. Nič nieje nemožné čo malé chcenie túži, žiadna spoveď čo tu súži… No toto nieje to plné pre čolveka. Je to len závisť nechcenenie si záhady duše ktoré kričia kade ísť, no hluchý to stále netuší a nevie… Možno by aj chcel ale niet tej tyčinky vatovej čo by do tejto vade sluchovej vedelo vpustiť ten prievan vzduchu vybrovaného… Inkrementuje dušu okolie… Spája do jedného celku.. Aby raz videlo to veľké impózium človeka čo skonal na sprtenej posteli… Vidieť tušenie raz už prežité skrz hmlu… Spájanie,pridávanie postupné, posúva však niekde inde… Je to zlé keď bere pusti?! Nikdy neivieš či to ku lepšiemu nevyústi… Len kde brať že bude lepšie? Vráti sa stav zronený? Snáď možno bude veselí… No kde a prečo takto razantne prejsť do analógu?! Tož otázka…