Kaleráb na streche aneb ako sa všetko dá

Kráčal si kaleráb po strechce a tancujúc čardáš s bicyklom na pleci si takto spieval:
Ej naše to slovensko ba celí svet naháňa hada bosou nohou,
sklúčený zlatom a smútiaci za stratenou slobodou,
kde že tá striga pľuhavá zmila… zahmlila sa?!
Má sa ona ešte kde uhniezdiť, prečečúrať tá krása?
Naučil Lenin ľudí poriadku všetko mať presne naplánované,
(tí) starkí nás rodičom zvästi presnosti podávané…

Nenašiel sa ten Pán ktorý nebol podaný?!
Dokázal sa vymaniť… pomyslel si kaleráb a zhodil bicykel na zem premetom sadol naň a odyšiel tam kde … ?

Letter for my big Love

Láska moja prežili sme toho,
tolko svárou blo oných mnoho,
no našiel sa ten cit,
ktorý sa vie do srdca vvriť.
 
Nedovolil rozdeliť sa nám,
za to mu ústu skladám,
že existuje že tu žije,
a Lásku nám nepob i j e.
 
Videl som už veľa párov…
Veľa ľudom som chcel pomôsť,

no keď  sa vidím pred Tvojou tvárou,

nemôžem si ničím  pomôsť,
 
Ujme sa ma pocit jeden,
že len jednu Lásku Milujem….
 
Teba Láska moja,
Dada Ti vravia,
to je však čo nehovia,
mojmu mysenia…
 
Si proste Moje Trdielko.
Láska najväčšia…
Chcel som len tolko

mojmu srdcu najmilejšia…

C NZR

Mh keď to má stáť za to že mi mama vynadá, tak nech sme spolu a niežne sa opiť…
Mimochodom potrpim si na kvalitné víno keď na ničiné tak z osobných dôvodou na víno hej…
z nekvalitného si len vzdy par krat lognem… To keby si vedela… Aj tak je to asi jedno 😉
Vidíš moja mama mala pravdu… Budeš pri mne nešřastná atď atď… A aspoň sa nemusíš báť že Ti mama alebo otec vinadá alebo že Ťa podvediem alebo ja nwm čo všetko… Buď šťastná… A niesi najpovrchnejší človek na svete… sú aj väčší… 🙁

Prišiel od niekal z hlboka

Niekedy sa sam seba pýtam kto som… Čo sa so mnou deje kde mám svoje ja… Čo sa pokazilo… čo má zmysel…
Neviem naozaj to niekedy neviem… Naozaj neviem čo bude… no jedno viem isto… Som nesmierne vďačný tomu šialenstvu ktoré sa stalo skutočnosťou, som nesmierne vďačný že sa zariadilo naše stretnutie… MY… Kedysi som vrhol svoje ideáli na pospas svojho ega… Stalo sa… Nič nieje náhoda nič… ani TY šteňa môjho ja… Neviem ako, kedy, kde ale súzvuk vybrácií naplnil operu aby vytrhli rukou Lásky s priepasti niečo dávno zaprášené a zapadnuté… Padajúce už tak dávno za letku rozbité o skaly… Nie nerob to na úkor hĺbenia svojej priepasti… Nič iné nepomôže ako predmet ruky ktorá prerastá v rozkvitnutú červenú ružu polievanú žial kyselinou materie… Pocíťme zasa ten spev hlasu opery!