Krati sa cesta života, vtáky opúšťajú svoje hniezda, no tie vedia aspoň lietať. Vidia obzor nič viac nieje také dôležité… Trepotať krídlami nezávisle plachtiť, jediný sokol, čo by mohol život skrátiť.. Nič nieje nemožné čo malé chcenie túži, žiadna spoveď čo tu súži… No toto nieje to plné pre čolveka. Je to len závisť nechcenenie si záhady duše ktoré kričia kade ísť, no hluchý to stále netuší a nevie… Možno by aj chcel ale niet tej tyčinky vatovej čo by do tejto vade sluchovej vedelo vpustiť ten prievan vzduchu vybrovaného… Inkrementuje dušu okolie… Spája do jedného celku.. Aby raz videlo to veľké impózium človeka čo skonal na sprtenej posteli… Vidieť tušenie raz už prežité skrz hmlu… Spájanie,pridávanie postupné, posúva však niekde inde… Je to zlé keď bere pusti?! Nikdy neivieš či to ku lepšiemu nevyústi… Len kde brať že bude lepšie? Vráti sa stav zronený? Snáď možno bude veselí… No kde a prečo takto razantne prejsť do analógu?! Tož otázka…