Niekedy sa sam seba pýtam kto som… Čo sa so mnou deje kde mám svoje ja… Čo sa pokazilo… čo má zmysel…
Neviem naozaj to niekedy neviem… Naozaj neviem čo bude… no jedno viem isto… Som nesmierne vďačný tomu šialenstvu ktoré sa stalo skutočnosťou, som nesmierne vďačný že sa zariadilo naše stretnutie… MY… Kedysi som vrhol svoje ideáli na pospas svojho ega… Stalo sa… Nič nieje náhoda nič… ani TY šteňa môjho ja… Neviem ako, kedy, kde ale súzvuk vybrácií naplnil operu aby vytrhli rukou Lásky s priepasti niečo dávno zaprášené a zapadnuté… Padajúce už tak dávno za letku rozbité o skaly… Nie nerob to na úkor hĺbenia svojej priepasti… Nič iné nepomôže ako predmet ruky ktorá prerastá v rozkvitnutú červenú ružu polievanú žial kyselinou materie… Pocíťme zasa ten spev hlasu opery!
