tu zrazu nahlas dvakrát zasmiala sa
zo svojho hlbokého sna.
A na jej lícach potom dlho ležala tá krása
radosná.

Čože sa prisnilo jej? Ktovie.
Z akého dojmu posiela
do svetlej noci smiech? Žiaľ, sotva komu povie,
aký svet vo sne videla.

Možno svoj štastný život mala pred očami,
mierovích ulíc jas,
svet, ktorý v mysliach nesieme si sami
do spravodlivích čias.

Raz iste vezme si, až bude väčšou.
dar zo životných bohastiev,
aby jej radosť bola rodnou rečou
a chlebom smiech a spev.

No doťiaľ so žitím nám treba pasovať sa,
nebáť sa jeho prutkých vôd ,
nech v dedskú radosť premieňa sa naša práca,
náš pot.

A život pochváľme, že v chorobách mozgu skúva
zázračnú panorámu, kde sa možno smiať.
Pochváľme život, ktorý smiechom obdavúra
už aj sny nemluvniat…