Mladosť

Mladosť krásny to čas, myšlienky plné nezbedníctiev sa roja.
Rozmach je veľký žiadne obmedzenia ktoré časom prídu…
Tá voľnosť, tá bezstarostnosť nesocializovaných duší adolescentov.
Smieť sa schovať do škrupiny rodičov od bremena a krívd toho sveta.
Obklopený Láskou rodiny sponzorovaný potom tých najbližších…
Chcel by som znova zažiť ten pocit zabudnutý v dialavach…
Treba si ju užiť tešiť sa z maličkostí.
 
Zo slnka svietiaceho na mäkkú zelenú trávu ktorá nežne šteklí chodidlá nôh.
Letný vánok opierajúc sa do líc a pomaly odfúkavajúc dym šepkajúc svoju pieseň…
Sledovať mraky a zapájať fantáziu a formovať vo vedomí obrazy našich snov…
Hmyz , inokedy tak nepríjemný, vytvára dokonalú symfóniu zvukov…
Tak žime náš čas mladosti!!!

Večerná prechádzka pri jazere

p { margin-bottom: 0.21cm; }

Prechádzal som sa pri súmraku okolo jazera,

do ktorého padala voda z výšky,

čerešňové lupene ticho a nežne dopadali na vodnú hladinu.

 

Mesiac svietil a ja som stretol Ju.

 

Stála po členky vo vode, do vlasov sa jej opieral mesačný svit, jej dlhé

kučeravé vlasy vyzerali, akoby okolo nich mala viditeľnú auru.

Bledé usmiate líca sa na mňa usmievali a oči sa jej len tak ihrali.

Jej oblečené biele tričko dlhé po lakte jemne vialo spolu s jej čiernou sukňou

vďaka jesennému vánku, ktorý sa trochu šantil aj s jej vlasmi.

 

Celá táto atmosféra mi prišla taká zvláštne duchovná, asi som cítil nebo na zemi.

Rozmýšľal som, čím je toto miesto mh.. nazval by som to magické?!

Žeby tou vodou, žeby tým Mesiacom?!

NIE! Bola tam ona spolu so mnou aj so súmrakom…

 

Dokonalé však? Veru bolo zrazu mnou prenikla túžba a… pobozkal som ju.

Čakal som, tá sekunda čakania nemala konca kraja, jej pocity sa predo mnou taja…

To sa však zmenilo, dievča mi bozk opätovalo.

Stuhol som, nevedel som, či sním či bdiem, no jedno viem. Ten pocit si zapamätám.

 

Nejak tak prirodzene sme si v ruka ruke vykročili po okolí a našli starú no funkčnú loď s veslami. Vkročili sme do nej bez rozmýšľania… Koho je, či z toho zle bude… a pádlovali preč od brehu. Koráb sa po vode len tak kĺzal, no zároveň odsúval do stredu jazera.

 

Hviezdy žiarili, vtáčiky spievali a chrup, brum, žbln…

Diera v člne zrazu objavená,voda sa valí,

priestor člna zaplavený…

 

Pomóóóc, rata, dievča kričí, ja neváham,

ruku jej podávam a vysvetľujem, čo má robiť, nedovolím sa jej utopiť!

Doplával som s ňou na chrbte, unavený,uzimený, ľahli sme si na trávu,

keď tu zrazu majiteľ lode z dekami v náručí ku nám beží, tu máte rýchlo, do gatí,

nech neprechladnete alebo horšie nezmrznete.

 

Udivený vypleštený netušiaci, ešte že loď je jeho. Prijali sme deky a zababušený, vďaka nej červený, aj ponuku na teplý čaj. Vravím, to vám bola nezvyčaj.

 

Pri pití čaju sa nás pýta, vyčíta, či sme slepí, tá loďka bola prehnitá…

Zahanbený chcem sa spýtať len, či zlosť v jeho duši vrhá

tieň na naše telá uzimené.

Dostal som však odpoveď dobrosrdečné NIE!